Pamätám si, ako som v detstve chodievala s rodičmi za babkou do Revúcej. Rada som sa dívala z okna auta na okolie, sledovala prírodu, ľudí, domy, obchody.

Tohtoročné leto bolo akési zvláštne, uplakané. Nepamätám si, kedy naposledy toľko pršalo. Možno to bola náhoda a možno to bol odraz výnimočnej situácie, ktorá nastala, keď sa ľudia na celej planéte zatvorili na dva mesiace doma.

Chodíme do prírody, aby sme sa vyhli hlučným davom. To je pravda. Chodíme do prírody, aby sme sa vyhli ľudskému spoločenstvu.

Čím viac chodím do prírody, tým viac mi zamotáva hlavu. Neviem sa nabažiť jej krásy, pokojnej melódie, voňavého vzduchu.

Návšteva Roháčskeho vodopádu by sa dala charakterizovať ako ľahká túra, či skôr prechádzka.

Sú kopce, ku ktorým sa vraciam rád. Návraty, ktoré sa podobajú počúvaniu obľúbenej hudby. Viem čo príde, teším sa na to, čakám na to.